Lasica & Satinský
O autoroch
Milan Lasica (1940 – 2021) narodený vo Zvolene a Július Satinský (1941 – 2002) narodený v Bratislave. Významní predstavitelia slovenského autorského divadla. Sú považovaní za zakladateľov intelektuálneho kabaretného divadla na Slovensku. Zoznámili sa v roku 1959 a následne začali spolu vystupovať v bývalej Tatra revue so svojimi autorskými dialógmi, neskôr vystupovali na viacerých bratislavských scénach (Divadlo na korze).
- Ich tvorba bola novátorská, odvážna, nadčasová – ich texty sú stále aktuálne.
- Pracovali s poetikou nonsensu, s paradoxom, paródiou, iróniou, symbolikou, intelektuálnym humorom a nečakanými pointami.
- Ich text sa vyznačoval tým, že nemal konkrétnu formu, často bol dotváraný až priamo na scéne.
- Autori svojou tvorbou osvetľovali a zároveň zosmiešňovali mechanizmus a fungovanie totalitnej spoločnosti i aroganciu moci. Nešlo im však o prvoplánovú kritiku režimu, ale o odhalenie absurdných úradných nariadení, zvyklostí, zákazov a príkazov politického systému, v ktorom ľudia žili (aj preto autorom zakázali túto hru v roku 1970 hrať).
Dielo
- názov pochádza z fr. slova večer, spoločenský večierok
- intelektuálne autorské divadlo
- Lasica a Satinský v ňom vystupujú sami za seba
- hra má podobu dramatického dialógu (nemá charakter klasickej divadelnej hry – nedelí sa na dejstvá a výstupy)
- predstavenie s kabaretným programom
- uvádza ho moderátorka Zora Kolínska (speváčka a herečka)
- kompozícia je veľmi pestrá: hra obsahuje okrem replík aj humorné scénky, básne, piesne, autorské alebo scénické poznámky, poetický text Tomáša Janovica a dlhší prozaický text
- knižná podoba – tri časti (1. časť večera, 2. časť večera, Hamlet)
Autori využívajú postupy:
Absurdnej drámy
- dialogickosť
- paradox
- nečakaná pointa
Postmoderného divadla
- intertextovosť
- paródia na iné (cudzie) texty
- dekompozícia (rozbitie tradičného členenia drámy) – autori nerešpektujú čistotu literárneho druhu, dielo má netradičnú kompozíciu
-
- Dielo malo premiéru v roku 1968 na pódiu Divadla na korze v Bratislave.
- Autori dielo nazývajú pomerne úspešne zorganizované stretnutie s obecenstvom.
- Toto predstavenie bolo dôvodom zákazu uvádzania ich hier. Preto vystupovali dva roky v Brne, no neskôr im aj tam zakázali hrať. V roku 1982 založili Štúdio S (súčasné Štúdio Lasica + Satinský).
- Satinský predstavoval prostejšieho, poddajnejšieho, impulzívneho klauna z ľudu (čomu bolo prispôsobené aj jeho oblečenie) a Lasica hral rolu sofistikovaného, hĺbavého, vzdelaného klauna. Postavy tak predstavovali dva protipóly, čo vytváralo hlavnú líniu konfliktov a dialógov.
Obsah
I. časť večera
Na pódium vchádza Zora Kolínska. Víta prítomných a oboznamuje ich s programom.
Zora odchádza a pomaly prichádzajú členovia kvarteta – Lasica: husle, Satinský: flauta. Zaznejú prvé tóny, no vzápätí sa prestane hrať. Jeden z hudobníkov je indisponovaný (Satinský) – čká sa mu. Situáciu sa snaží zachrániť Kolínska, ktorá sa ospravedlňuje a hovorí, že ak sa koncert nebude môcť uskutočniť, budú nútení improvizovať. Hudobníci sa ešte raz pokúsia o hru, ale je to márne. Zatiaľ čo jedna dvojica z kvarteta odbieha, husle a flauta sa nahlas hádajú. Milan Lasica hovorí, že takto sa nedá hrať vážna hudba, keď niekto vystupuje pred obecenstvom, mal by sa vedieť ovládať. Mal by vedieť ovládať najmä svoju tvár. „Pretože podľa tváre možno spoznať človeka, uhádnuť vek, meno i zamestnanie.“ Satinský tomu neverí a rozhodne sa vyskúšať to. Podľa tváre odhadne, že milostivá vzadu je Selma Lagerlöfová. Osoba odpovedá, že nie je Selma Lagerlöfová, ale Imrich Ševčák. Dialóg pokračuje. Lasica vie podľa tváre zistiť aj pôvod človeka. Dokáže profesionálne ovládať svoju tvár, vie vyzerať tak, ako chce. Vie sa tváriť ako veľkopodnikateľ, čistič okien i úžerník. Závisí to od spoločnosti, v ktorej sa nachádza. Lasica spomína svoje narodenie. Hovorí o svojom detstve a o rodičoch. Vedeli sa veľmi dobre pretvarovať. Otec bol humanista, no celý život sa tváril ako nihilista. Raz prišiel hladný ako vlk, ale odmietal jesť – neuznával ani obedy, ani večere. Aj Satinský sa pretvaroval a zvolil si podľa neho ten najjednoduchší ľudový druh pretvárky – tváriť sa hlúpo. Najdôležitejšie je, aby sa človek dokázal tváriť hlúpo. Na scénu vychádza Zora Kolínska. Ešte raz víta obecenstvo a ďakuje im, že vošli práve do ich divadla. Mrzí ju, že obecenstvo nemôžu privítať tak, ako vítajú svojich hostí všetky dobre vychované divadlá. Kolínska recituje báseň Tomáša Janovica, ktorý stojí vzadu pri šatni a veľmi sa hanbí. Prichádza Satinský a hovorí Lasicovi, že vzadu skúšal pretvarovanie. Dohodnú sa na malom pokuse – Lasica dá Satinskému zaucho a on sa musí tváriť, ako keby sa nič nestalo. Neskôr kopne Lasica Satinského do zadku a rozhovor pokračuje. Hovoria o svojich životoch. Satinský závidí Lasicovi a Lasica ľutuje Satinského, aj keď by to malo byť naopak. Zatiaľ čo Satinský chodil po svete, Lasica sa celý čas pretvaroval. V hre zaznie ľudová pieseň Metelica v podaní oboch umelcov. Spoza bielej oponky pribieha Július Satinský v nepatrnom prestrojení (má náušnice a hovorí v ženskom rode) a otvára Festival tanečnej piesne v mnohých jazykoch. Záver prvej časti zakončuje prozaický autorský text – opisuje to, čo sa v tej chvíli odohráva – opona sa zatvára, ozývajú sa výkriky…
II. časť večera
Zora Kolínska letmým pohľadom skontroluje, či niekto z publika nechýba, a pokračuje dlhým veršovaným monológom. Potom Satinský ako inšpektor privádza na javisko Lasicu a vypočúva ho. Satinský hovorí západoslovenským nárečím. Výsluch pokračuje. Lasica hovorí o tom, ako si raz prečítal noviny a už sa radšej nevrátil domov a žil na ulici. Satinský sa obráti na sekretárku Martu, aby zapisovala. Sekretárka je však imaginárna, pretože divadlo nemalo peniaze na živú. Rozprávajú sa o kine, divadle, spomenú i Pikovú dámu (A. S. Puškina). Pokračujú v rozhovore, ktorý nikam nevedie. Satinský opäť spomenie sekretárku Martu. Chce, aby prečítala zápisnicu. Zabudol však, že ona nevie čítať. Zhovárajú sa ďalej, až sa dostanú k Shakespearovi. Dohodnú sa, že si zahrajú niečo od neho, a pripravujú sa na predstavenie hry Hamlet, ktorá je samostatná ucelená časť diela.
III. Hamlet
Satinský a Lasica hrajú tragédiu Hamlet vo svojom prevedení. Parodizujú, zábavne napodobňujú dej Shakespearovho diela. Využívajú citácie, parafrázy a odkazy na túto hru. Ich postupy sú plné komiky, paradoxov a irónie. L & S postupne predstavujú postavy a dej hry. Lasica vybieha na scénu a kričí do zákulisia. Zhovára sa so Satinským. Rozpráva mu, ako prichytil Hamleta stáť s dýkou nad novým kráľom Claudiom. Bál sa, že by mu mohol niečo vyparatiť, napríklad poodrezávať gombíky. Lasica sa tajnými dverami dostal do izby kráľovnej Gertrúdy, ktorú sledoval spoza záclony. O chvíľu vošiel tými dverami Polónius. Tiež poznal tú skratku. Predstavia i Hamletovu milú Oféliu. Ráno sa utopila v potoku pod hradom. Lasica bol pri tom, tri razy ju musel ponoriť. Na záver zahrajú vrcholnú scénu z Hamleta, v ktorej sa objavujú citácie z iných Shakespearových hier, prítomné sú aj prvky slovenskej ľudovej slovesnosti.
Nakoniec sa zhodnú, že jeden aj druhý patria do divadla – „To je jediné miesto, kde to pretvarovanie má aký-taký zmysel.“ Obaja zakývajú obecenstvu a úplne spotení odchádzajú za kulisy. Prichádza Zora Kolínska. Poslednýkrát sa prihovára divákom.